História

Diakonia patrí neoddeliteľne ku kresťanstvu. Práve ona je znakom praktického rozmeru  prejavu kresťanstva. Tento čin viery a pomoci blížnemu má svoje korene aj na Slovensku. Keď hovoríme o Evanjelickej diakonii na Slovensku máme na mysli diakoniu nemeckého evanjelického zboru v Bratislave, spolok Vieroslava s Modrým Krížom na Starej Turej a v neposlednom rade aj evanjelický spolok Dobrodej v Liptovskom Mikuláši.

Ako prvý známy náznak prejavu diakonie na území Slovenska môžeme považovať založenie evanjelického sirotinca pre chlapcov. Bolo to v roku 1794 keď Bratislavský nemecký evanjelický cirkevný zbor pri svojej vnútro-misijnej práci pocítil potrebu takéhoto zariadenia. O 11 rokov neskôr zriadili v zbore sirotinec i pre dievčatá. Uvedomovali si ale aj potrebu starať sa o chorých. V roku 1799 zložil neznámy prešporský občan do cirkevnej pokladne 2000 zlatých pre chudobné  choré osoby. O 8 rokov neskôr sa v zbore rozhodli zriadiť izbu pre choré slúžky. Boli to dve lôžka a vo vedľajšej miestnosti izba pre ošetrovateľku. Lekár a chirurg pracovali zadarmo. Lieky poskytovala lekáreň za polovičné ceny. Už táto, ak môžeme povedať nemocnica, mala svoj štatút. Nemocnica sa postupne rozrastala. V roku 1871 sa presťahovala do väčšej budovy na Palisádach. O chorých sa do roku 1891 v nemocnici staral jeden ošetrovateľ a jedna ošetrovateľka potom ich vystriedali diakonisy. Nemecký evanjelický cirkevný zbor sa totiž rozhodol po vzore ostatných nemeckých evanjelických cirkevných zborov v iných krajinách zriadiť zborovú diakoniu. To sa mu podarilo v roku 1891 keď za pomoci Diakonického ústavu v Gallneuenkirchene otvoril 2. augusta vlastný diakonický domov. Cieľom tohto domova bolo vychovávať sestry pre ošetrovateľskú službu v domácej nemocnici. Činnosť tohto domova sa postupne rozrastala. Postupne prevzal na seba vedenie sirotincov, zriadil si vlastné kníhkupectvo (1900) a v roku 1905 otvoril opatrovňu pre ženy.

Táto nemecká ev. diakonia na Slovensku si postavila v Bratislave veľkú reprezentačnú budovu, v ktorej bol materský domov diakonís, nemocnica, sirotince, penzionát, dievčenský domov a kaplnka.  Presťahovala sa tam v roku 1914. Ústav bol posvätený 3. mája. Posviacku vykonal Dr.Herman Bezzel z Mníchova. Dušou a správcom ústavu bol senior Dr.Carl Eugen Schmidt. Po ňom nastúpil namiesto duchovného správcu farár Alexy. Prvou predstavenou sestrou bola Alžbeta Obermeierová. Po vojne na toto miesto nastúpila Matilda Bilnitzerová. Poslednou sestrou predstavenou  bola Zuzana Matheidesová. Tento diakonický ústav na začiatku prvej svetovej vojny poskytol Červenému krížu 10 sestier pre ošetrovanie ranených.

V roku 1930  bolo v bratislavskom ústave 46 vysvätených diakonís, 3 próbne sestry, 5 kandidátok a 4 pomocné sestry spolu 58 sestier. Sestry pracovali v nemocnici, diakonickom domove, bratislavskom zbore, Petržalke, Prievoze, Sv. Jure a Grinave, ale boli vysielané i na vysunuté stanice v Modre, Spiškej Novej Vsi, Kežmarku a v Levoči. Z Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku vystúpili v roku 1939 nemecké ev.a.v. cirkevné zbory. Tretieho augusta 1945 Nemecká evanjelická cirkev na Slovensku ako právne samostatná cirkev na základe uznesenia Zboru povereníkov o vypustení nemeckých zborov z Ev.a.v. cirkvi zanikla. Diakonický domov tak prechádza do správy Slovenskej Evanjelickej cirkvi a.v. Temer všetky nemecké sestry diakonisy zostali v diakonickom domove. Slovenská evanjelická cirkev im  na ich žiadosť vybavila slovenské občianstvo. I v evanjelických slovenských zboroch  sa venovala  pozornosť vnútornomisijnej činnosti  ešte pred  I. svetovou vojnou. V našich cirkevných zboroch vznikali charitatívne ústavy. Boli to predovšetkým chudobince v Banskej Štiavnici, Pukanci, Trenčíne, ďalej starobince v Banskej Bystrici, Bratislave, Modre, Myjave, Martine, Liptovskom Mikuláši, Starej Turej, Košiciach ale aj sirotince . V Modre vznikol sirotinec už v roku 1905, v Liptovskom Mikuláši 1917. Sirotince boli aj v Levoči a v Rožňave. Na Brezovej boli zriadené detské jasle ktoré opatrovali siroty mladšie ako 4 roky. V roku 1912 vznikla diakonia na Starej Turej. Zaslúžila sa o to Kristína Royová, pre ktorú vzorom bolo podobné hnutie v Sliezsku vo Friedenshorte. Práve  zakladateľka tohto hnutia Eva Thiele Winklerová pomohla Kristíne Royovej pri vzniku Diakonie na Starej Turej aj tým, že tam posielala diakonisy. Ústav na Starej Turej bol  slovenský, aj evanjelický, ale riadený bol nadkonfesijne a to v duchu charitatívneho – abstinenčného hnutia Modrého Kríža. Za jeho pomoci sa na Starej Turej postavil diakonický domov  - Vieroslava, domov pre deti, starcov aj menšia nemocnica. V diakonickom domove sa vychovávali slovenské dievčatá, ktoré potom ako diakonisy slúžili v domove deťom, starcom, chorým, ale aj kolportážou náboženských kníh na Slovensku. Vieroslava  v roku 1930 vydáva svoje stanovy. Tento spolok mal napomáhať zmierneniu ľudskej biedy v slovenskom národe. Spolok vydával aj vlastný časopis – Večernica. Vychádzal v dvojčíslach 6-krát do roka. V roku 1943 mal 1660 predplatiteľov a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.  Z nariadenia štátu sa v roku 1948 likvidovali všetky spolky. Zánik hrozil aj Vieroslave, v ktorej pracovalo 14 diakonís. Možná záchrana spočívala v spojení sa Vieroslavy s Diakoniou ev.a.v. cirkvi na Slovensku. Tak sa aj stalo 11. septembra 1949 na slávnosti v chráme na Starej Turej keď boli sestry z Vieroslavy prijaté do našej cirkvi gen. Biskupom Dr. Vladimírom Čobrdom Na tejto slávnosti kázal bratislavský farár ThB Ondrej Bartko. Tomuto prijatiu však predchádzalo valné zhromaždenie Vieroslavy. V správe generálneho právneho zástupcu o splynutí Vieroslavy na Starej Turej s Diakoniou Ev.a.v cirkvi čítame : „Spolok Vieroslava na Starej Turej, na svojom valnom zhromaždení 27. januára 1949 vypovedal jednohlasne svoje zaniknutie a splynul s Diakoniou ev.a.v. generálnej cirkvi na Slovensku, ktorej venoval celý svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok. Hnuteľnosť a hotovosť bola diakonii odovzdaná a nehnuteľnosť na Starej Turej – 2 domy boli diakonii darované zmluvou.“ Likvidačný proces cirkvi zo strany štátu ale stále pokračoval. V decembri 1950 dostáva diakonia Vieroslava na Starej Turej vyrozumenie, že od nového roku  budovy a prácu v nich prevezme štát. Na takéto rozhodnutie nemuseli naozaj dlho čakať.

Už začiatkom marca miestny národný výbor v St. Turej v zmysle zákona 138/1948 Zb. zaberá objekty starobinca pre učňovský internát Presnej mechaniky. Starobinec mal byť premiestnený do okresného starobinca. Situácia sa zmenila 2. apríla, keď po odvolaní sa Ev. a.v. generálnej cirkvi proti rozhodnutiu o zabratí budov Okresný národný výbor v Novom Meste n/V zrušil toto rozhodnutie. Dozvedáme sa o tom  z listu Márie Rafajovej, ktorá bola predsedníčkou Vieroslavy a  kde okrem iného čítame: „No navštívil nás i prednosta úradu sociálnej starostlivosti z Okresného národného výboru a oznámil nám, že  nás behom 5-tich dní preberie ONV medzi svoje sociálne ustanovizne a to na príkaz Krajského národného výboru.“ Zdalo by sa, že ide o určitú záchranu pre sestry, ale v skutočnosti to bol rozpad Vieroslavy. Z listu môžeme vycítiť aj určité obavy: „ No, je nám i ľúto, že sa naša sesterská rodina po 40-tich rokoch vernej a nezištnej služby rozpadne. Či budú všetky sestry ochotné prejsť do služieb ONV, neviem ešte, prejaví sa to až pri priamom vyjednávaní  s predstaviteľmi KNV-u.“ Predpoklad  sa stal realitou. Skutočne o 5 dní neskôr - tak ako bolo sľúbené -  Vieroslava prešla pod správu ONV. Svedčí o tom opäť list Márie Rafajovej generálnemu tajomníkovi Ev.a.v. cirkvi zo 7.apríla 1951: „Ako som sľúbila, oznamujem, čo už iste viete úradnou cestou, že našu sociálnu prácu na Starej Turej prevzal ONV, referát práce a sociálnej starostlivosti. Zároveň prevzal i personál , čiže 6 sestier diakoniek a mňa ako správkyňu. Od včerajšieho dňa fungujeme ako Okresný starobinec na Starej Turej. Prakticky to znamená, že sesterský domov Vieroslava prestal jestvovať.“ Zdalo by sa, že pôvodný zámer starať, sa o starých ľudí sa podarilo zachrániť. Áno, ale len na veľmi krátku dobu- menej ako na rok a pol.

V roku 1953 prišiel totiž na správu majetku generálnej cirkvi  list, v ktorom sa uvádza, že dve budovy na Starej Turej, ktoré sú majetkom generálnej cirkvi boli vyprázdnené a dané do prenájmu národnému závodu – Presnej mechanike. Tieto dve budovy slúžili ako starobinec do 30. septembra 1952, kedy boli vyprázdnené na žiadosť podniku Presná mechanika a starci prevezení do Zemianskeho Podhradia.

Myšlienkou vytvorenia  Slovenskej  diakonie na pôde Ev.a.v. cirkvi zaoberal sa  spolok Dobrodej v Liptovskom Mikuláši ktorý bol založený 21.2.1867. Ten vykonal prípravu na vznik slovenskej Evanjelickej diakonie. Jeho pôvodnou náplňou  bola výchova a vzdelávanie dievčat v tom, čo nebolo v školských osnovách. Biskup Bedrich Baltík spomína vo svojom článku o diakonisách, že  14. mája 1875 bola z liptovsko-mikulášskeho ev.a.v. cirkevného zboru vysvätená vo Vratislave (Breslau) prvá slovenská evanjelická diakonisa Zuzana Šimonová . Môžeme predpokladať, že zásluhu na tom má aj  spomínaný spolok Dobrodej. Naša prvá slovenská diakonisa  pôsobila v Pešti, kde potešovala a opatrovala nemocných. Iniciátorom diela Slovenskej ev. Diakonie bol ev. farár Michal Madera. Pod jeho vplyvom sa spolok v roku 1920 zaoberal myšlienkou vzniku zborovej diakonie. O dva roky neskôr sa podarilo spolku dosiahnuť, aby Diakonický domov vo Vratislave (Breslav) prepustil za zborovú sestru do Liptovského Mikuláša diakonisu Máriu Kmeťovú, Slovenku pôvodom z Juhoslávie. Tá od roku 1927 viedla evanjelicky sirotinec v Liptovskom Mikuláši. Tamojší cirkevný zbor v roku 1930 otvoril z prostriedkov, ktoré daroval akademický maliar Eduard Ballo, Slovák pôsobiaci v Budapešti, Ballovský dom s názvom Betánia. Mal slúžiť ako domov dôchodcov, o ktorých sa nemá kto postarať. Cirkevný zbor ale prepustil časť tohto domu  pre potreby rodiacej sa slovenskej evanjelickej diakonie. Tá vznikla v roku 1931 ako Spolok slovenskej evanjelickej diakonie (SSED) v rámci všeobecnej kňazskej konferencie v Banskej Štiavnici. Veľkú zásluhu na tom mala aj už spomínaná Mária Kmeťová. Predsedníčkou spolku slovenskej Evanjelickej diakonie bola Mária Zochová. Spolok vydával aj vlastný časopis „Služba lásky“ v ktorom podával správy o pôsobení diakonie. Výchova prvých slovenských evanjelických diakonís prebiehala vo Vratislave. Zaškolenie bolo poskytnuté zdarma. Takto pomáhal materský domov vo Vratislave postaviť sa na vlastné nohy domovu v Mikuláši. Začiatky boli ťažké. Z 11 vyslaných kandidátok odišlo pre rôzne príčiny 7. V roku 1933 boli  na zaškolení len 3 sestry. Otázka vlastného materského domova v Liptovskom Mikuláši sa tak stávala čoraz naliehavejšou. Pri vývine  slovenskej evanjelickej diakonie má svoje miesto aj Zuzana Matheidesová, Slovenka vychovaná v materskom domove nemeckej evanjelickej diakonie v Bratislave. Ona bola vyslaná 15.júla 1935 materským domovom v Bratislave za predstavenú sestru diakonického domova v Mikuláši. S ňou prišli ešte dve diakonisy z Bratislavy a z Vratislavi ďalšie tri. Koncom augusta bolo všetko pripravené na prijatie 11 kandidátok. Slávnostné otvorenie domova sa konalo 15. septembra 1935. Duchovným správcom diakonie bol Ľudovít Neckár, profesor náboženstva na gymnáziu.

Začiatkom októbra sa začalo s vyučovaním diakonís. Túto prácu konala sestra Matheidesová spolu s duchovným správcom a vypomáhal aj mikulášsky farár Vladimír Kuna . Práce bolo veľa. Nemocnica v Palúdzke ako jediná štátna nemocnica pridelila ošetrovateľskú službu našej diakonii a to už v roku 1935 výmenou civilného personálu za diakonisy. Od roku 1936 pôsobili naše sestry aj v nemocnici vo Zvolene. V roku 1939 boli generálnym konventom schválené pravidlá a domáci poriadok Materského domova. Stanovy  spolku schválil najskôr generálny konvent v roku 1931. Tie boli po 10 rokoch prepracované a  v roku 1941 schválené generálnym konventom a neskôr v roku 1943 aj ministerstvom vnútra.  Už po 4 rokoch riadneho pôsobenia utrpela slovenská diakonia veľké straty. V roku 1939 bola z jej starostlivosti odňatá nemocnica vo Zvolene a boli tam dosadené sestry rádu sv. Františka, ktoré boli vypovedané z Maďarska. Vtedajší predseda vlády dal generálnemu biskupovi Čobrdovi prísľub, že naše sestry budú umiestnené do nemocnice v Likieri pri Hnúšti, kde by mali lepšie evanjelické prostredie ako vo Zvolene. Do Likiera sa ale naše sestry nedostali ani pod prísľubom predsedu vlády  a boli tam opäť dosadené rádové sestry. Činnosť slovenskej evanjelickej diakonie stala sa  tak v oblasti nemocníc obmedzená len na jednu nemocnicu v Palúdzke. Sestry pracovali ešte po zboroch  - v Liptovskom Mikuláši, Modre, Lubine, Banskej Bystrici, Martine, Myjave a Prešove. Keď do správy slovenskej ev. cirkvi prešiel  v roku 1945 majetok nemeckej ev. cirkvi začalo 5  slovenských diakonís z Liptovského Mikuláša pracovať aj v nemeckom diakonickom domove v Bratislave. V tejto nemocnici bolo v roku 1948 – 8 lekárov a 16 diakonís. Ročne sa tam ošetrovalo asi 1600 pacientov. Po 2. svetovej vojne v duchovnej práci vypomáhali bratislavskí farári Dr.Ladislav Jurkovič, Dr. Július Cibulka a začas aj biskupský tajomník Ivan Krahulec. Za duchovného správcu diakonického  domova v rokoch 1948 – 52 bol Generálnou cirkvou poverený bratislavský farár ThB. Ondrej Bartko. Ranné pobožnosti mávali sestry diakonisy  samé. Každý večer bola pobožnosť aj s výkladom Božieho slova od duchovného správcu. V sobotu večer bývali v kaplnke ústavu večerné služby Božie a v nedeľu sa chodilo na služby Božie do chrámu.
Keď sa delil majetok nemeckí bratia  povedali, že charitatívne ústavy chcú nechať pre seba, aby ostali len nemecké. Správa diakonického ústavu dokonca odmietla prijímať pred rokom 1945 slovenské dievčatá do dievčenského internátu s odôvodnením, že ústav je nemecký. Keď prišiel do diakonického domova farár Ondrej Bartko bol tam ešte nemecký  senior a duchovný správca domova od jeho vzniku Dr. Carl Eugen Schmidt ktorý bol vážne chorý a  pripútaný na lôžko. Ten privítal svojho slovenského nástupcu s radosťou. Toto privítanie signalizovalo upevnenie a aj určité upokojenie vojnou napätých  vzťahov medzi Slovákmi  a Nemcami. V roku 1948 bol vydaný zákon 185/1948 Zb. Podľa tohto zákona bola vyhláškou ministerstva vnútra dňom 1. januára 1949 poštátnená Evanjelická nemocnica v Bratislave. Poštátnenie sa týkalo celého majetku, ktorý slúži alebo je určený k prevádzke liečebného ústavu. Nemocničný trakt činil síce len 25% celej budovy ale aj napriek tomu mal byť poštátnený celý objekt.  Proces úplného poštátnenia sa však tiahol až do roku 1951 keď Evanjelická cirkev túto budovu  po mnohých odvolaniach sa proti štátnemu zásahu, či už na ministerstvo zdravotníctva alebo aj na správny súd v Bratislave  stratila. Odvolania boli vždy zamietnuté a tak prvý termín prevzatia tejto budovy bol stanovený štátom na 7.3.1950. Nemocnicu nebolo možné pred poštátnením zachrániť ale cirkev sa pokúšala zachrániť aspoň diakonický domov. 6. marca vydal Generálny biskupský úrad príkaz, podľa ktorého nepoveruje nikoho odovzdaním Diakonického domova a tak sa 7. marca  na jeho prevzatí z evanjelickej  cirkvi nikto nezúčastnil. Komisia preto diakonický domov predbežne neprevzala. Proces s odovzdaním sa tiahol ešte rok. Povereníctvo zdravotníctva ustanovilo konečný deň odovzdania Diakonického domova na 5 marec 1951. Do tohto dátumu museli byť všetky osoby ktoré bývali v tomto objekte vysťahované. Rozhodnutie o tom prišlo 21.2.1951.  Po poštátnení vznikla z tejto budovy  nemocnica v ktorej bola plastická, všeobecná a hrudná chirurgia. V  roku 1948 štát okrem zákona 185/1948 Zb. vydáva aj zákon ktorým ruší všetky spolky. Zrušenie tak čakalo aj Spolok slovenskej evanjelickej diakonie. V rámci zachovania diakonie sa Spolok transformuje na Diakoniu ev.a.v. cirkvi ako vnútorno- misijná zložka generálnej cirkvi. Proces snahy zo strany štátu znemožniť prácu diakonie pokračoval. V roku 1949 bola do diakonického domova prijatá aj posledná kandidátka. Evanjelická cirkev následkom poštátnenia stratila sirotinec v Mikuláši a Modre, Záhradku Pánovu – materská škôlka v Mikuláši, v Bratislave dievčenský stredoškolský internát a starobinec. Začína sa proces likvidácie diakonie. Okresný Národný Výbor v Lipt. Mikuláši uvalil na budovu materského domova Betániu   v roku 1950 národnú správu a v budove prechodne umiestnil dvojročnú ošetrovateľskú školu, ktorá zabrala tretie poschodie a na prízemí učebňu. Okresný Národný výbor  po návšteve ministra Fierlingera 1951 zrušil túto národnú správu a ošetrovateľská škola sa vysťahovala. Betánia prepustila celé prvé poschodie Biskupskému úradu Východného dištriktu, ktorý tam bol do roku 1954.  Po presťahovaní sa  Biskupského úradu do Košíc bol boj o záchranu Betánie márny. Budovu v roku 1954 prevzala Verejná bezpečnosť a objekt mal byť pretvorený na kasárne. 20. januára 1955 sa Generálna rada rozhodla odvolať správny výbor diakonie a správou diakonie poveruje seniorálne presbyterstvo Liptovsko-oravského seniorátu. Roky 1950 – 1956 boli rokmi kedy bola diakonia nútene rozpustená. Posledná tajomníčka Ev. diakonie na Slovensku Oľga Albini-Janošková tieto  roky hodnotila ako roky smutnej histórie, ako začiatok konca našej Diakonie. Začalo sa to poštátnením Evanjelickej nemocnice v Bratislave. Potom bola na našu Betániu uvalená národná správa. Prichádzala rana za ranou. Naše diakonisy, nastrašené osudom katolíckych rehoľných sestier, vystupovali húfne zo zväzku Diakonie – v nemocnici prebiehala podpisová akcia, ktorú väčšina našich sestier podpísala s prehlásením, že prechádzajú do civilnej služby. Už v roku 1952 sa strach z toho čo bude v budúcnosti prejavil aj v počte diakonís. V tomto roku ich bolo v službe 50. Oproti prechádzajúcemu roku to znamenalo úbytok o 30. V ústave národného zdravia v Palúdzke prešli všetky sestry okrem 8 do civilu. O rok neskôr dve sestry vystúpili a tak v roku 1953 ostáva v diakonii 6 sestier. V Bratislave prešli do civilu tiež temer všetky sestry. Tie, ktoré predsa ostali v rúchu, boli okolnosťami donútené ho v roku 1957 zložiť. Ako posledná to urobila zborová sestra v Brezne Alžbeta Mitanová v roku 1958. Diakonia dostala po vysťahovaní z materského domova Betánie núdzové ubytovanie v súkromnom dome. Budova, v ktorej bývali bola poštátnená a tak sa museli opäť sťahovať a to do ešte skromnejších pomerov. Z Generálneho biskupského úradu Evanjelickej cirkvi prišiel prípis aby sa obidve posledné sestry s celým inventárom diakonie presťahovali do obce Dvorníky, kde sa malo vybudovať rekreačné stredisko pre duchovných. Ale z neznámych príčin k tomuto vybudovaniu nikdy nedošlo. Celý inventár bol po presťahovaní v Dvorníkoch celkom zadarmo rozdaný a  dve sestry museli prejsť v roku 1961 do starobinca  v Bratislave. Aktívne pôsobenie našej Diakonie trvalo len 24 rokov. Podľa vtedajších predstáv štátu mala sociálnu prácu vykonávať spoločnosť a nie cirkev. Tá bola totalitným režimom, ale aj našou povoľnosťou z tohto poľa pôsobnosti vytlačená. Tento stav trval až do roku 1989 keď po spoločensko-politických zmenách vznikol pre cirkev opäť priestor pre diakonickú službu blížnym. Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku v zmysle zákona č. 108/1991 Zb. a ustanovení Ústavy ECAV na Slovensku zriadila Evanjelickú diakoniu ku dňu 30.11.1991 ako účelové zariadenie ECAV s právnou subjektivitou. Riaditeľmi evanjelickej diakonie boli: Mgr. Zuzana Kolárovská 1991 –1998, Ing. Ondrej Buzala 1998 – 2000. Od 15.7.2001 je riaditeľom evanjelickej diakonie Ing. Ján Huba. Evanjelická diakonia ECAV začala pôsobiť bez materiálnych a finančných prostriedkov , ako aj bez personálneho zabezpečenia v priestoroch evanjelického zboru Bratislava – Rača. V tom istom roku generálny biskup P. Uhorskai v liste predsedovi vlády a ministrovi zdravotníctva píše, že evanjelická cirkev sa zaoberá myšlienkou opätovného zriadenia Evanjelickej nemocnice a jej spojenia s činnosťou diakonie. Výchova zdravotníckeho personálu mala byť zabezpečená v ev. triede na strednej zdravotnej škole MUDr. Ivana Hálka v Bratislave odbor – zdravotná sestra. Výučba začala v šk. roku 1991/92. V 1995 boli prvé maturantky. Počet žiačok do evanjelickej triedy sa ale nepodarilo každý rok naplniť. Postupne boli do evanjelickej triedy priberané aj žiačky ktoré neboli evanjelického vierovyznania.
Uplatnenie absolventiek bolo sčasti podmienené oživením evanjelickej nemocnice. To sa však nepodarilo. Študentky  evanjelickej triedy našli potom uplatnenie v štátnych nemocniciach ako absolventky klasickej strednej zdravotnej školy. Vytvorenie tejto evanjelickej triedy znamenalo prvý pokus cirkvi znovu-oživenia diakonie získaním sestier pre službu pomoci a lásky blížnemu. V súčasnosti pôsobí Evanjelická diakonia na celom území Slovenska prostredníctvom  svojich deviatich stredísk a zborovej diakonie. Zriadené sú: domov detí v Ľubietovej, Stredisko evanjelickej diakonie Svetlo v Opinej (charitatívna činnosť, detské tábory), Evanjelická škola internátna pre hlucho-slepé deti v Červenici, domovy dôchodcov v Kšinnej a Horných Salibách Vo výstavbe sú: stredisko evanjelickej diakonie Košeca - terénna opatrovateľská služba, jednotka opatrovateľskej služby a domov dôchodcov, ďalej domovy dôchodcov v Hontianskych Moravciach a v Trnave. V Banskej Štiavnici sa buduje rehabilitačné zariadenie evanjelickej diakonie Oáza. Aj jednotlivé cirkevné zbory majú pod vlastnou správou diakonické strediská. Je tak tomu vo Svätom Jure, kde je školiace stredisko Agapé, Galanta má svoje diakonické stredisko Samaritán. V cirkevnom zbore Bratislava – Prievoz pracuje agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti „Marta“. Evanjelická diakonia má svojich zástupcov v niektorých pracovných komisiách štátnych orgánov, spolupracuje so Slovenskou humanitnou radou, Grémiom tretieho sektora, Slovenským červeným krížom, Slovenskou katolíckou charitou, Evanjelickou alianciou a Ekumenickou radou cirkví v SR. Evanjelická diakonia poskytuje v súčasnosti štandardné služby, rozvíja vzdelávanie, buduje nové strediská a participuje na krízových projektoch. V spolupráci s orgánmi štátnej správy, národnými a nadnárodnými humanitnými organizáciami aktívne pomáha v prípade ekologických, humanitných alebo prírodných katastrof na území Slovenska ale aj v zahraničí.

Autor: Mgr. Milan Petrula.
Za konzultácie ďakujem ThB. Ondrejovi Bartkovi.

Použitá literatúra:
Pramene: archívny materiál č. 96a, 96b, 96c, 99b, Generálneho   biskupského úradu ECAV.
Evanjelická encyklopédia Slovenska 2001 – Boris Petrík, Peter   Rybár
Evanjelický posol spod Tatier 1996 – Ondrej Bartko, Počiatky evanjelickej diakonie na Slovensku, Život v bratislavskom Diakonickom domove.
Cirkevné Listy 1990 – Dr. Július Filo st., Poslanie cirkevnej diakonie
Cirkevné Listy 1991 – Pavel Proksa, Zamyslenie sa nad osudmi slovenskej evanjelickej diakonie