Kontakt
Telefón: +421 / 2 / 5441 7498
Mobil: +421 915 732 761
Sídlo:
Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku
Palisády 46
811 06 Bratislava

Poštová adresa:
Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku
P. O. BOX 82
814 99 Bratislava
E-Mail: diakonia@diakonia.sk
Kontakty »

Rozlúčka s poslednou diakonisou

Obrázok k správe 23.11.2020
Dňa 18. novembra 2020 sa konala posledná rozlúčka so sestrou diakonisou Vierkou Faškovou. Pán Boh si ju k sebe povolal 13. novembra 2020 vo veku 101 rokov. Kazateľom na pohrebnej rozlúčke bol brat biskup východného dištriktu Peter Mihoč.

Diakonisy boli a dodnes ešte v niektorých štátoch aj sú jedným z viditeľných prvkov „Diakonie“. Aj na území dnešného Slovenska tvorili neodmysliteľnú súčasť diakonickej práce a pomáhali s budovaním „Evanjelickej diakonie“ v rámci Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Charakterizovala ich hlboká viera v Pána Ježiša Krista, ktorá bola súčasťou ich každodenného pracovného aj súkromného života. Zmena režimu v roku 1948 mala za následok, že ich služba blížnemu založená na viere v Trojjediného Boha bola násilne ukončená. Po roku 1989 sa z rôznych objektívnych dôvodov už inštitút sestričiek diakonís neobnovil.

Sestrička Vierka Fašková bolo poslednou žijúcou diakonisou. Jej odchodom sa zavŕšila jedna podoba diakonickej práce na Slovensku. Našou úlohou je teraz naplniť jej odkaz. Aj keď sa čiastočne zmení forma a v diakonii už nebudú pôsobiť diakonisy, zostáva obsah – viera v Ježiša Krista ako základný nástroj lásky pri pomoci blížnemu.

Touto cestou, na pripomenutie, sme sa rozhodli znovu publikovať rozhovor, ktorý v roku 2010 urobila sestra farárka Zuzana Kolárovska (prvá riaditeľka Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku) so sestričkou diakonisou Vierkou Fačkovou. Pod rozhovorom nájdete kázeň brata biskupa východného dištriktu Petra Mihoča, ktorá odznela na poslednej rozlúčke so sestrou diakonisou (formát PDF).

Rozhovor so sestričkou Vierkou Faškovou - diakonisou

Sestrička, povedzte nám niečo o sebe.

No narodila som sa 16. októbra 1019 v Brezne. Bolo nás šesť súrodencov. Ja som mala ešte mladšieho brata. Všetci už zomreli.

V Brezne ste chodili do školy?

Tam som chodila do školy, na základnú a strednú. Stredná bola meštianka, trojročná a ešte ten kurz ako štvrtá. Zo štvrtej triedy by som mohla isť do gymnázia. Ale nešla som. Chcela som byť učiteľka, ale som mala problémy s očami.

Čo bolo vašim silným impulzom a kedy ste sa hlásili do sesterstva diakonís?

Moja mama nám zavčasu zomrela Mala som šesť rokov. Mňa si vzal strýko, otcov brat lebo oni mali len chlapca a chceli mať aj dievčatko. Mne veľmi chybovala veľká spoločnosť detí. Ale im potom Pán Boh požehnal dievčatko a to bola matka Petra Kresánka. Ja som potom u nich rástla. V tom čase sa začínala diakonia. Pán farár Madera šiel do Nemecka a pozeral, ako sa diakonia vyvíja. Odtiaľ z Breslavy (Vratislavy) doviedol ses. Máriu Kmeťovú, ktorá potom bola vedúca sirotinca, kým nezrušili sirotinec. Keď ochorela na mozgovú príhodu ju v Belušskej Slatine opatrili katolícke sestry.

Moja teta bola zakladajúca členka diakonie v 1933roku a 1935 sa už otvorila diakonia. Pani Albíniová napísala letáčik v časopise Služba lásky pre dievčatá a vdovy do 35 r. Ja som ani neprezradila tete, že prišla taká pošta. Ja som sa prihlásila, ale ešte som nemala 18 r. Napísali mi, že nemôžem prísť. Ale potom ma pozvali. Keď som dostala pozvanie tak som sa tete priznala že som prijatá. Som sa veľmi tešila, že som bola prijatá

Kedy to bolo?

Ja som sa hlásila v r. 1937 na september.

Aká bola príprava?

Rok bol kandidačný čas, po roku sa sestry obliekali za pomocné sestry na päť rokov. A potom bola slávnostná vysviacka. Dostali sme krížik na retiazke.

Čo vás napĺňalo v prípravnom období? Z čoho ste sa tešili?

Jednak z duchovnej prípravy. Vedúca sestra bola Matheidesová a ešte zo dve sestry Slovenky, čo boli v Bratislave v Materskom domove nemeckej cirkvi prišli nám pomáhať, lebo už v r. 1935 bola otvorená nemocnica v Liptovskom Mikuláši - Palúdzke. S predstavenou sestrou sme mali duchovné prípravy ráno a večer. Špeciálne biblické hodiny boli jedenkrát do týždňa s prof. náboženstva Neckářom. A ešte bola aj zdravotná príprava podľa dvojročného vzdelávania Štefánikovho ústavu. To sme urobili za jeden rok. Lekári boli veľmi ústretoví a zanietení pre diakoniu.

Koľko vás bolo?

V mojom ročníku nás bolo deväť. Neprijali všetky, ktoré sa prihlásili. Prihliadali na duchovnú stránku, či bola adeptka skutočne duchovne zanietená, či chce skutočne slúžiť.

Ako vás prijímali?

Výboru diakonie nás predstavili, dávali nám určité otázky, a podľa toho prijímali. Muselo byť doporučenie od pána farára. Mne ho dal pán farár Rázus. Ja som bola asi štvrtá generácia. Prijímali dvakrát do roka. V septembri a v januári. Ses. Betka Mitanová prišla 1939.

Ako vyzeral váš deň?

Predstavená sestra sa s nami denne rozprávala o duchovnej oblasti. Aj farár chodil denne poradiť a potešiť ak niektorá zo sestier mala nejaké problémy. Cez deň sme mali dve hodiny voľna na duchovné vzdelávanie z Biblie.

Mali ste nejaké spoločné oblečenie?

Keď sme boli kandidátky sme mali čierne šaty a biele golieriky - slávnostné. Ako pomocné sestry sme dostali čepce bez výšivky (mriežky), ako vysvätené s výšivkou.

Mali ste nejakú prípravu k vysviacke?

Prípravu k vysviacke mali aj pomocné sestry. Mali sme spoločnú jedáleň kde sme sa stretávali aj pri duchovných vzdelávaniach. Raz v mesiaci sme mali pobožnosť na kolenách ako litánie.

Zmenilo sa niečo vo vašom osobnom živote po vysvätení?

Mala som radosť, že som už vysvätená. Boli sme štyri z deviatich. Ktorá sa necítila mohla odísť. Mohla sa vydať príp. opatrovať rodičov.

Čo vám dávalo, utužovalo sesterstvo?

V Materskom domove sme bývali spolu. Utužovali sa vzťahy ako s vlastnými sestrami.

Čo ste konkrétne robili keď ste boli už vysvätená?

Najprv som robila v Materskom domove. Predstavená sestra potrebovala pomoc. Hospodárstvo sa viedlo, všetko sa muselo zapisovať. Ale každá jedna, aj kandidátka aj sestra musela mať prax v nemocnici. Všetky sme ňou prešli a potom podľa určenia duchovný správca a predstavená sestra nás zadeľovali. Každá musela cítiť: Pán ma posiela, vybral mňa, tak choď ty, či sa cítiš alebo nie. Keď sme povedali, že sa necítime na tú funkciu, tak povedali: neboj sa, Pán ti pomôže, len skús. Dakedy tie skúšky boli aj ťažké.

V r. 1937 sa otváral nový pavilón v nemocnici: infekčno - interný (predtým bol len pľúcny a chirurgia). Infekčný pacient vošiel cez jedny dvere a vyšiel cez druhé okúpaný a očistený. Vtedy to bolo dosť ťažké ošetrenie. Pre týfusových pacientov sa chloranfenikol našiel až 1953 r. Tí pacienti museli 6 týždňov ležať, len čaj pili a polievka musela byť cedená, aby v nej nebolo nič. Potrebné bolo veľa prádla. Pri kúpeľkách boli stojany na sušenie, takže to bolo dobré vyriešené. Prali sme všetko v rukách, niektoré sa aj nainfikovali. Najčastejšie ochorenia boli týfus a šarlach u detí. Týfus boli hrozné hnačky, horúčky až 40-tky, zábaly dávať, stále to prádlo meniť, natierať aby nedostali dekubity... To bolo o moc ťažšie ošetrovanie. Dnes to majú oveľa ľahšie.

Keď vás rozpustili , čo vám najviac chýbalo

No práve to duchovné spoločenstvo. A preto sme žiadali tuná v Mikuláši, aby opravili Betániu. Najprv pán biskup Uhorskai, ten bol veľmi za to a chcel ju opraviť... My sme žiadali aspoň nejaký domček, to sa oznamovalo aj v kostole. To sa hovorilo aj na konventoch, ja som na tie konventy chodila a som sa na to ozvala. Veď nás tu v Mikuláši bolo 11 sestier a niektoré boli v Bratislave...

Ale v CZ ste mali duchovné spoločenstvo?

Jedine v kostole a na biblických hodinách. Ale samostatne sme sa stretávali u mňa alebo u sestry Milky. Zaspievali sme si, prečítali sme si niečo z Biblie a pomodlili sme sa. Dnes sme tu už len tri, dve vydaté a ja, tak sa občas stretávame.

Vedeli by ste si predstaviť dnes nejakú formu duchovného spoločenstva - sesterstva?

Tu sa stretávajú každý utorok ženy s br. farárom a aj nás pozývajú. Ale keby sa nejaké iné spoločenstvo vytvorilo, z nás - diakonís už nie sú žiadne, ktoré by to mohli budovať. Ale ak by nejaké vzniklo, no samozrejme, že by som sa tešila. Koľko dievčat by sa asi prihlásilo?