Detský indiánsky tábor Evanjelickej diakonie

Veľký Slavkov, 09.07. - 14.07.2007

„Prečo už končí tábor? A bude aj na budúci rok?“ Tieto otázky nám zneli v ušiach druhú júlovú sobotu. Kládli nám ich naši malí indiáni, pre ktorých sa práve končila „Cesta prériou“ - náš indiánsky tábor.

Aký je dôvod pre písanie článku o nejakom indiánskom tábore, veď táborov je počas leta neúrekom? Odpoveď je jednoduchá. Bol to tábor niečím výnimočný. Bol určený pre deti, ktoré nemali to šťastie žiť v rodine a dostalo sa im ho až teraz – v profesionálnych náhradných rodinách, ktoré sú zamestnancami Strediska Evanjelickej diakonia Domova detí Banská Bystrica. Táto práca je viac službou ako zárobkovou činnosťou. Dieťa prijaté do rodiny sa stáva jej novým členom - súrodencom, alebo synom či dcérou . Neexistuje tu pracovný čas, je to každodenná 24 hodinová „šichta“. To je aj jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli pripraviť pre deti týchto rodín tábor - chceli sme dopriať aspoň jednotýždňový oddych rodičom. Druhým dôvodom bolo, utužiť súrodenecké vzťahy.

Počas týždňa v našej „indiánskej osade“ Veľký Slavkov sme zažili veľa srandy, súťaží a rôznorodých situácií. Keďže v našom tíme vedúcich sme nemali žiadneho muža - náčelníka, rodinka Gurkovcov nám podala pomocnú ruku a na týždeň nám náčelníka „požičala“. Volal sa Strapaté pierko a do našej osady zapadol, akoby v nej vyrastal. Aby ste neboli mimo obraz, aj my ostatní sme mali indiánske mená – napr. Medvedica Anyuci, Denné Svetlo, Bystrý Potok, Ranná Zora a podobne. Vznikli z nás dva súťažné kmene – Warsong a Púštni kojoti. Každý kmeň bojoval o zuby, ktoré mali na záver určiť víťaza. No ale naši malí indiáni (alebo ich náčelníci – Nočné Oko a Slnečnica) stratili povrázky so získanými zubami, tak boj zostal otvorený. Ale aj tak - oveľa dôležitejšie ako to, ktorý kmeň zvíťazil bolo, že naše kmene vždy súťažili fér, keď bolo treba vedeli sa spojiť (hľadanie pokladu, kedy museli spoločne vytvoriť prístupové heslo), pomáhali si.

Aby bolo vidno, že u Gurkovcov, v starom mlyne, nie je len taký obyčajný tábor, každý indián si vyrobil slávnostný indiánsky odev – tričko v kmeňovej farbe a na hlave sa mohol pýšiť s čelenkou so získanými pierkami za statočnosť, tichosť pri jedle, tichý spánok, za pomoc blížnemu, čistotu, presnosť a podobne. A verte mi, pierok mali skoro plnú čelenku.

Počas našej cesty prériou sme spoločne navštívili a preskúmali Beliansku jaskyňu, svoju odvahu preukázali všetci účasťou na nočnej hre, nechýbala indiánska olympiáda, alebo učenie sa indiánskych zručností. Teraz už každý indián vie, ako sa viažu uzle, kladú ohne a načo všetko používali indiáni bizóna. Objavili sme, že naši indiáni sú veľmi šikovní a umelecky nadaní. Hneď počas prvých dní nám vznikla galéria obrazov a postavičiek z modelovacej hmoty, vo štvrtok sme našli svoju superstár – Letiacu Holubicu – Timeu.

Veľký náčelník Strapaté pierko nám každý deň čítaval list od kmeňa Irokézov. Irokézi našli v pralese bielu ženu Evangelinu a tá im, keď sa naučila ich jazyk, rozprávala príbehy z Čiernej knihy – Biblie o Veľkom Bohu a jeho Synovi Ježišovi. Tieto príbehy ich veľmi zaujali, a tak ich chceli povedať aj nám. Aj vďaka naším indiánom, mohlo byť prečítaných všetkých 5 listov, pretože pri doručovaní sa stratili na lúke, v spoločenskej miestnosti a inde a práve oni ich našli. Boli to požehnane strávené chvíle.

Na záver tohto krátkeho reportu, by som sa s vami chcela podeliť o to najkrajšie... S veľkou radosťou sme počúvali deti, ktoré hovorili o tom ako sa im tábor páčil a rodičov, ktorí vyslovovali slová vďaky. Dovoľte mi, aby som vám všetkým, ktorý ste uskutočnenie tohto tábora – modlitbami, finančne, slovami, dobrovoľníctvom alebo inak podporili, odovzdala túto radosť... Pretože to je to najviac – radostná zvesť, že to stálo za to.

Verím, že aj vás sa dotkli otázky položené na začiatku, preto chcem za nás všetkých odkázať našim indiánom – ak Pán Boh dá, pokúsime sa urobiť všetko pre to, aby sme sa mohli o rok stretnúť zas.

Pozdravuje vás náčelníčka Púštnych kojotov – Slnečnica.